Daniela: Kúpila som si nový život I.

Dve ženy, dva príbehy jednej životnej cesty...

Daniela

Viete, ako sa hovorí, že je nám dané len také bremeno, aké sme schopní uniesť? Pravdupovediac, Daniela najčastejšie túto vetu počula od svojej svokry. „Pán Boh ti len toľko náloží, koľko unesieš.“ Je nábožensky založená, nevynechá žiadnu nedeľu či sviatok v kostole. Nie je to len taká tá ovečka na oko, skutočne sa snaží žiť podľa prikázaní aj v súkromí, nie ako niektorí zbožní ľudia, ktorí kolenačkujú v kostole každú chvíľu a len čo opustia jeho brány, už zabudnú na svoju zbožnosť. Vždy, za akýchkoľvek okolností, sú pre ňu Božie prikázania sväté. Daniela ju obdivovala pre jej vytrvalú vieru v Boha, pre hodiny, ktoré dennodenne trávila v spálni modlením sa. Občas sa pýtala samej seba, či je viera jej svokry skutočnou vierou v Boha alebo len akýmsi útekom z reality, vďaka ktorému ľahšie znáša svoj život. Svokra jej často prízvukovala, že sa za ňu modlí. A ona si v duchu vždy pomyslela, že zrejme nie dosť alebo už pre ňu nie je žiadne povestné svetielko nádeje, ktoré, ako hovorila, by ju mohlo spasiť. Tak či onak, keď počula, že Pán Boh jej len toľko naloží, koľko unesie, musela si riadne zahryznúť do jazyka z úcty k šedinám svojej svokry, lebo inak by z nej vyhŕklo bohapusté:

Tak kde sa, kurva, stala chyba? Zlyhal snáď niekde signál? Alebo je chyba v prijímači?

Čo sa stalo s, podľa nej nevypočutými, modlitbami sa zrejme nikdy nedozvie. Alebo boli vypočuté a ona si to milosrdenstvo už vybrala a ani o tom nevedela?

Okrem otázky, čo sa stalo so svokrinými modlitbami za ňu, boli istý čas u Daniely naliehavejšie už len otázky, ktoré sa začínali slovom PREČO. S pribúdajúcimi rokmi sa ich frekvencia zvyšovala. Ktovie, či kvôli duševnej únave a úbytku na ružovom filtri jej ružových okuliarov, alebo kvôli vedomejšiemu precitnutiu na základe skúseností, ktoré rokmi nabrala.

Prečo práve tento život, prečo práve títo rodičia, prečo moje dieťa, prečo...

Hľadanie odpovedí na tieto otázky bolo naliehavejšie vtedy, keď sa predierali von všetky nesplnené sny, sklamania, bolesti. Tie si nosila v duši ako zapichnutý tŕň, ktorý sa bála vytiahnuť, lebo by sa, nebodaj, rana rozkrvavila... Zakaždým, keď sa snažila rozlúsknuť celý ten svoj životný rébus, zistila, že najväčším problémom sú práve staré krivdy. Všetko sa nimi začínalo aj končilo. A tak sa z Daniely časom stal škrečok, ktorý behá v kolese s vidinou, že sa niekam dostane, ale pritombol stále na tom istom mieste, vo svojej klietke, vo svojom kolese.

Staré krivdy sú ako pleseň. Znenazdajky sa objavia v rohu, chodíte okolo istý čas bez toho, aby ste im venovali pozornosť, lebo ste zaneprázdnená každodenným životom. Plesne sa pomaly rozrastajú, požierajú bunku po bunke, až sa začnú na stenách objavovať celé ich mapy. Tým si už doslova vynútia vašu pozornosť. Napriek tomu, že vám na ne padne zrak, keď prechádzate okolo, si hovoríte, že to počká do zajtra, dnes na to nie je čas, treba stihnúť ešte toľko vecí, všetko ostatné je práve teraz naliehavejšie... Veď ako hovorí trošku upravené príslovie: Čo môžeš urobiť dnes, odlož na pozajtra a máš dva dni voľna. Prejde nejaký čas... deti vozíte do školy, zo školy, zaoberáte sa prácou, nákupmi, manželom... jednoducho len žijete život. A keď sa uprostred toho životného kolotoča objaví aspoň chvíľa pre vás, sadnete si do svojho obľúbeného kresla so šálkou teplej kávy, ktorú si hodláte vychutnať, avšak vaše pery sa ani nedotknú jej okraja a vám do očí udrie tá veľká tmavá mapa plesní na stene. Zaseknete sa. Ako sa mohla tak rýchlo rozrásť? Veď ešte včera tam bol len malý fľak. Ani si neuvedomujete, že ste už dávno stratili prehľad a pojem o čase. Odložíte kávu na stôl, schmatnete peňaženku a bežíte do prvého obchodu. Kúpite si aspoň dve balenia Sava, pre istotu, ak by jedno bolo málo, ktoré neskôr ako šialená striekate na plesňové mapy na stene. Nevšimnete si, že ste sa riadne zapotili, štipľavý zápach vám dráždi pokožku, sliznice, do očí sa vám tlačia slzy, ale vy neprestávate a želáte si len jedno: „Nech už zmiznú!“

Chce to čas, kým Savo zaúčinkuje.

V duchu si to hovoríte, no so zápalom pokračujete v čistení stien. Netrpezlivo sledujete, ako pomaly miznú čierne fľaky, žiaľ, steny už nie sú biele ako predtým.

Nevadí. Vymaľujem to na bielo.

Prídete hneď s riešením daného problému, veď ste žena, viete pohotovo reagovať na nečakané situácie. Toto je pre vás maličkosť, to vyriešite mávnutím ruky, veď v tom máte prax. Valčekom niekoľkokrát prechádzate po očistených stenách a čakáte, kým farba uschne a zmení sa na snehovo bielu. Sedíte uprostred izby a chlácholíte sa, pomyslene sa potľapkávate po pleci, že predsa len ste to zvládli, už tam nie sú plesne, steny sú vymaľované. Pozorujete, ako čerstvá farba schne a mení sa na čisto bielu stenu, ktorá odrazu vyzerá ako predtým. Aspoň navonok to tak je, no vo vnútri pod vrstvami omietky si pleseň naďalej žije svojím životom... presne tak ako staré krivdy. Viete, že tam sú... občas, keď precitnete z každodennej rutiny, si ich všimnete, nakúpite pomyslené Savo i bielu farbu a vyčistíte ich. A v domnienke, že ich už nevidíte, si spokojne žijete svoj život ďalej, avšak ony len tíško vyčkávajú pod povrchom, tam kam ste vy nemali silu ponoriť sa, a časom sa opäť objavia na povrchu ešte v horšej podobe... staré krivdy...


Úryvok z pripravovanej knihy Kúpila som si nový život I.