Mirela: Kúpila som si nový život I.

Dve ženy, dva príbehy jednej životnej cesty...

Mirela


Mirela vystúpila na predmestí. Nemala možnosť minúť ho, uprostred sa totižto týčila majestátna socha koňa s jazdcom, ktorý na ňom hrdo sedel, niesol totižto slobodu, ktorú si vybojoval. Andrej jej ju opísal do posledného detailu, aby vedela, kde má vlastne vystúpiť. Okolo sochy bolo vysadených množstvo farebných kvetov, ktoré navodzovali pocit rozprávkovej krajiny. Pri pohľade na toto miesto ste mali dojem, že ste vstúpili do rozprávkovej krajiny.

Na svete je veľa krásnych miest ako toto, no v jej terajšom živote bolo len jedno miesto, kde sa jej srdce rozbúchalo, kde jej dušu zaplavil pokoj, miesto, kde sa dokázala úplne odpútať od reality, kde jej doterajší život dostal krídla a odletel do krajiny nenávratna. Miesto také čisté, že je zahalené do hmly harmónie, plné slobody a voľnosti. Jej súkromný raj v lese. Malá čistinka uprostred tmavého lesa na okraji útesu, do ktorého sa zúrivo opierali vlny jazera. Čistinku chránili vysoké stromy siahajúce až k nebesiam, ktoré ju ukrývali pred zrakom neželaných návštevníkov. Miesto, ktoré nepodlieha času ani ročným obdobiam. Tu máte pocit, že vládne len jedno obdobie. Vysoké smreky sú vždyzelené, prepúšťajú len slabé lúče slnka a je jedno, či je práve leto alebo zima. Jazero je stále rovnaké, rovnakou silou obmýva ostrý útes. Tu neexistujú čas, minulosť, budúcnosť, ale len moment, ktorý práve prežívate, ktorý do vás jemne vniká cez bosé nohy zaborené do trávy na konci útesu, pomaly vás hladí po lýtkach, prechádza vám chrbtom ako ruka milenca, slabo sa vás dotýka, až nakoniec zaborí svoje prsty do vlasov na temene. Telom vám prechádza pocit totálneho blaha, ako keď ležíte v posteli vedľa milovaného muža, ktorý vás práve priviedol priamo do neba... Kúsok raja... Jej súkromný kúsok raja...

Zo zasneného pohľadu ju prebudil sychravý vietor, ktorý jej udrel priamo do tváre a niesol pachuť jesene, ktorá sa pomaly, ale isto blížila. Niekto do nej narazil zboku, až ju pichlo pod rebrami. Pritiahla si bližšie k brade rolák a rozhliadala sa ulicou.

Kadiaľ sa mám pustiť?

Nemala ani len tušenia. Oproti sa ponáhľala postaršia žena. Prikročila k nej, že sa opýta, kde sa nachádza budova redakcie. Jej rázny krok a nie príliš sympatický výraz tváre ju však odradili. Cúvla. Vzápätí za ňou niekto zvonil zvončekom na bicykli.

„Uhni!“ zahriakol ju cyklista, skôr ako stačila odskočiť k stene ošarpanej budovy, ktorá sa týčila vedľa chodníka.

„No fajn, kým sa rozhodnem, na ktorú stranu sa vydať, tak ma tu zlynčujú,“ zahundrala si, odhrnula si ofinu, ktorá jej padla do tváre, a začala kráčať s davom. Obhliadala si budovy, okolo ktorých prechádzala, či na nich nezahliadne názov ulice. To ešte netušila, že má príliš veľké očakávania.

Dievča, si v Rumunsku, toto nie je ulica Elizejské polia vo Francúzsku, kde je všetko krásne označené.

Po polhodine túlania sa v dave sa zastavila pri novinovom stánku. Pani za okienkom so šedivými vlasmi a zvráskavenou tvárou vyzerala celkom milo.

„Dobrý deň prajem,“ odkašľala si nesmelo.

„Dobrý deň,“ odvetila bez toho, že by zdvihla zrak od krížovky, ktorú práve zanietene lúštila.

„ Môžem vás poprosiť?“

„Cigarety už nemám, šéf ich privezie o hodinku. Dnešné noviny sú už vypredané,“ odbila ju už pripravenou odpoveďou na otázku, ktorú ani nestihla položiť.

„Prepáčte, nechcem cigarety ani noviny. Prosím vás, viete mi povedať, ktorým smerom sa ide do redakcie Oradeanea?“

Pani si odkašľala, otázka ju konečne prinútila zdvihnúť zrak od krížovky, ktorá už mala čo-to za sebou, zrejme ju lúštila dlho, keďže bola poliata kávou.

„Milá slečna a čo tu mám na stánku napísané INFORMÁCIE?“

Mirela ostala zaskočená odpoveďou, pani vyzerala celkom milo, jediná prívetivá tvár, ktorú dnes ráno stretla. No ako tak pozerá, veci nie sú občas také, ako sa na prvý pohľad javia. Mirela si opäť odkašľala a tichým hlasom sa jej prihovorila.

„Prosím vás, nepoznám to tu, som tu prvýkrát, idem na pohovor. Môžete mi, prosím, poradiť?“

„Rovno, odboč doprava a rovno. Je to šedá budova na rohu pri Criši,“ precedila pani cez zuby.

„Ďakujem vám veľmi pekne za ochotu,“ odpovedala Mirela, ruky zasunula hlboko do vreciek kabáta a vybrala sa rovno po ulici.

Divné mesto, divní ľudia... pomyslela si. Niektorí živo diskutovali, gestikulovali. Iní len mlčky kráčali svižným krokom. Občas do nej niekto narazil, a tak sa snažila uskakovať ponáhľajúcej sa mase ľudí.

Rovno, doprava a rovno...

Opakovala si v duchu, aby nezabudla. Od tej udalosti mala problém udržať si niečo v hlave. Na rohu budovy prudko zabočila doprava. V tom momente ako keby dostala facku, tvár jej ošľahol studený vietor, ktorý vial ulicou.

Úryvok z pripravovanej knihy Kúpila som si nový život I.

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie