Určite každá z nás pozná minimálne jeden vtip o ženách. O tom, aké sme komplikované, ako sa v nás muži nevyznajú, ako nevieme, čo v podstate chceme... možno sčasti majú tieto vtipy svoje opodstatnenie. Keď si nerozumieme niekedy my samy, ako nám majú rozumieť ostatní? V podstate však nechceme nič zložité. Ale to, čo si v sebe nosíme, to, čo v našej osobnosti, v myslení prebýva, nám náš život občas riadne komplikuje.
Niekedy sme výborné klamárky, hlavne samy voči sebe. Je pre nás jednoduchšie klamať sa, lebo pravda by bola príliš bolestivá. Vraj nás náš mozog šetrí a vytesňuje skutočnosť, lebo nie sme na to pripravené, nie sme pripravené na realitu. A pritom nám len chýbajú odvaha a viera v naše schopnosti vedieť sa zmieriť s realitou, viera v samých seba zvládnuť čokoľvek. Nemáme dostatok odvahy zanechať smútok, slzy a pochopiť, že všetko, čo sa deje, má svoj dôvod. Často sme si sudkyňami a verte mi, že by pred nami v danej chvíli nikto nechcel stáť a čakať na rozsudok. Sme snáď tými najprísnejšími z najprísnejších, hlavne keď ide o nás, a pritom si to neuvedomujeme. Veľakrát sme to malé dievčatko, ktoré rozbilo pohár a rýchlo ho upratuje, aby to nevidela mama a nepokarhala ho. Domnievajúc sa, že by ho nemala tak rada, že by ho už nepovažovala za svoje malé šikovné dievčatko. Lenže v každej z nás sa skrýva silná žena, ktorá sa mnohokrát prejaví až vtedy, keď byť silnou je našou jedinou možnosťou, keď sme zahnané do kúta. A v neposlednom rade, v dnešnej dobe, keď sa od nás očakávajú niekedy až supermanské schopnosti, ľahko skĺzneme do rolí, ktoré sú nám dané v spoločnosti, a zabúdame na to, kto sme. Zvykli sme si na to, že ideál dnešnej modernej ženy je priam nadpozemský, lebo niekto určil, že to tak má byť. Pre našu snahu sa z nás pomaly vytratila ženskosť. Musíme si však uvedomiť, že nie je naším poslaním byť tými, ktorými nás chcú mať ostatní, či dosiahnuť ideál ženy, ktorej vlastnosti a vzhľad niekto diktuje.
Nie sme pekné vtedy, keď si odopierame jedlo, keď si dáme napichať pery či urobiť prsia, nemusíme mať ideálne miery len preto, že to niekto, kto má vplyv, povedal... Nie sme pekné vtedy, keď si to o nás myslia ostatní. Dôležité je, či sa za pekné považujeme my samy, či sme prijali svoje telo, svoju dušu. Či milujeme každú striu, ktorá sa na našom tele objavila, keď sme porodili zdravé dieťa. Či milujeme svoje úzke pery, ktoré vedia vysloviť slová pohládzajúce dušu. Či milujeme na sebe svoju tvrdohlavosť, impulzívnosť, súcitnosť... To, čo si myslia ostatní o nás, nám môže byť v koncepte nášho bytia totálne ukradnuté. Tak prečo sa prispôsobujeme tomu, čo sa od nás očakáva? Prečo v sebe zapierame to, kto sme?
Každá z nás je dôležitá bez ohľadu na to, či je pracovníčkou za pultom alebo manažérkou vo veľkej firme. Naše postavenie v spoločnosti nás nemôže ukracovať o našu podstatu. Naše pocity sú dôležité, náš hlas je dôležitý. Naše roly nerozhodujú o tom, kto sme, ani ľudia vôkol nás, máme právo o tom rozhodovať samy. A každá z nás má právo vyplniť si svoj priestor na svete sebou, vybrať si seba a rozhodnúť sa, kto vlastne je.
Keď sa nevyznáme v sebe, keď nevieme, kto sme, len blúdime svetom. Prispôsobíme sa situáciám, ľuďom, žijeme s boliestkami spôsobenými v detstve, v toxických vzťahoch a vo vzťahu, ktorý máme samy so sebou. Ľahko sa zamotáme v manipulácii, máme komplex Matky Terezy, nevieme sa odpútať od roly malého dievčatka, ktoré treba zachrániť. Nevieme si určiť hranice voči iným, čakáme na uznanie a komplimenty od druhých, a to namiesto toho, aby sme sa samy ocenili. Zapredávame svoju dušu za lásku muža, za pocit niekam patriť, mať rodinu, nenačúvame svojej ženskej intuícii...
Po dlhšom čase som mala možnosť stráviť víkend s dlhoročnou kamarátkou. Je jednou z tých, s ktorými nie som v pravidelnom kontakte, ale keď sa stretneme, pokračujeme vždy tam, kde sme naposledy skončili. Po ceste späť domov mi povedala krásny kompliment.
„Veľmi si sa zmenila.“
Áno, zmenila som sa. Posledné štyri roky boli pre mňa plné zmien, neočakávaných udalostí, prekvapivých zistení, emočných precitnutí, ale hlavne dôležitých poznaní. Bola to cesta plná bahna v sebe samej. Na nej som pochopila a začala mať rada klamárku, sudkyňu, malé dievčatko, silnú ženu. To ma naučili posledné štyri roky. Dokonale som sa v tom svojom emočnom bahne vyváľala. Uvedomila som si však, že to bolo potrebné, aby som sa stala ženou, akou som dnes, ženou, akou mám byť. Teraz sa už na svoju doterajšiu cestu pozerám s rešpektom a úsmevom na tvári. Pochopila som totiž, že všetko, čo sa stalo, mi pomohlo rásť. Tak ako lotosy nevykvitnú bez bahna, ja by som nevyrástla bez svojej minulosti.
V mnohých kultúrach lotos symbolizuje cestu životom, ktorú je potrebné prejsť k plnému dospeniu a zretiu. Lotos vyrástol z bahna, prediera sa zakalenou vodou, až sa nakoniec čistý a žiarivý ukáže na hladine. Jeho dlhá stonka vyjadruje cestu učenia sa, ktorá povznáša myseľ z bahna nevedomosti a zmätkov. Kvet predstavuje obrovský potenciál možností a osvietenia. A ten potenciál je v každej z nás. Vraj máme v živote dve možnosti – buď akceptujeme podmienky, v ktorých žijeme, alebo naberieme odvahu a prevezmeme zodpovednosť za ich zmenu. Ak sa rozhodneme zmeniť svoj život, naša cesta vedie z bahna cez zakalenú vodu až na povrch, kde sa náš život mení na čistý a žiarivý kvet lotosu.
Nepoviem vám, ako sa tam dostať, každej z nás pomáha niečo iné a hlavne sama viem, že ľudia okolo nás nám môžu poradiť či nastaviť zrkadlo. Avšak to rozhodnutie pre zmenu musíme urobiť my samy, nik to za nás nerozhodne. Jediné, čo viem, je, že mi pomohlo sebapoznanie, pochopila som všetky svoje stránky, naučila som sa ich mať rada a nesúdiť sa za ne. A zo toto poznanie ďakujem predovšetkým svojim mužom, „mužom svojho života“ a v neposlednom rade všetkým ľuďom, ktorých som doposiaľ stretla. Dnes už viem, že každá z osôb mala v mojom živote svoje miesto, svoj zmysel. Rozumiem tomu, prečo som si ich do života privolala a čomu ma mali naučiť, čo mi mali dať. Každý jeden vzťah mi nastavil zrkadlo, aby som zistila, čo si v sebe nosím ako bolesť, dôsledky nevyliečenej rany z minulosti, čo si v sebe nosím ako strachy, ktoré ovplyvňujú moje rozhodnutia – to všetko mi ukázalo, akým človekom som a akým môžem byť. Dnes viem, prečo som neodpustila sebe a iným a prečo sa mi isté situácie opakovali dookola, kým som danú lekciu nepochopila.
Stretnutia a komunikácia s vami, čitateľkami, mi mnohokrát ukázali, aké sme si my, ženy, veľmi podobné. Používame podobné vzorce správania, na niektoré situácie sa pozeráme z rovnakého uhla pohľadu, nosíme si obdobné bolesti a strachy v duši. Každá z nás je iná osobnosť a formujú nás iné skúsenosti, zážitky, ľudia... napriek tomu máme mnoho spoločného. Každá z nás si nosí kúsok, ktorý nás všetky spája... kúsok každej z nás...
Viac sa dočítate v novinke Kúsok každej z nás zo série (Ne)verná .
Zdroj foto: Pixabay