Keď ti život dáva citróny

Ako dlho a koľko je toho človek schopný zniesť? Čo všetko dokáže uniesť na svojich pleciach a koľkokrát je schopný znovu a znovu vstať? Fyzické rany sa hoja lepšie ako tie, ktoré boli spôsobené na duši. Tie na duši sa stanú vašou súčasťou už navždy, aj keď nie sú na prvý pohľad viditeľné. Nedajú sa oklamať, nedá sa na ne zabudnúť, nevyblednú, kráčajú s vami, padajú s vami a opäť s vami vstávajú. Sú ako škvrna na bielom tričku, ktorej sa nedokážete zbaviť. Môžete ho namočiť do sava, oprať na 90-tke a možno tá škvrna zmizne. Ak si však neustrážite čas, na ktorý ho do sava ponoríte, vytiahnete ho s dierami, ktoré vám tam savo vyžerie. Žiaľ, duša sa vybieliť nedá, nedá sa oprať na 90-tke, aby škvrny na nej vybledli, a nedá sa ani ponoriť do sava, aby tie škvrny „vyžralo“, lebo ak by ste tak urobili, zabili by ste kúsok seba. Jediné, čo môžete v tomto prípade urobiť, je zmieriť sa s nimi, žiť s nimi v symbióze, lebo len vtedy dokážete zniesť a vyrovnať sa so všetkými svojimi pádmi a dokonca niekedy môžu byť pre vás hnacím motorom. Na to je však potrebné žiť s nimi v prospešnom mieri. 

Raz mi niekto povedal, že ak ti život dáva len samé citróny, pridaj si cukor, vylož si nohy a vychutnaj si dobrú citronádu. Je to návod na to, že aj zlé sa dá využiť vo svoj prospech a dokonca mať z toho aj pôžitok.

Ako krásne to znie, však? Pravda je taká, že ja som citronádu nikdy nemala príliš v láske, tak neviem, prečo by som si ju mala vychutnávať. Namiesto toho by som si radšej dala panáka, no jednoducho povedané, na každého platí niečo iné.

A tak po ďalšej facke, ktorými ma tak často a so škodoradosťou život obdarovával, som sa v zlomku sekundy rozhodla. STAČILO! Už sa nenechám psychicky terorizovať od človeka, ak sa vôbec niekto takýto dá nazývať človekom, pretože psychické deptanie či teror, je jedno ako to nazvete, je vždy horšie ako fyzické násilie. Pretože fyzické rany sa časom zahoja, ale tie psychické vo vás ostanú už naveky. Vo vašich myšlienkach, vo vašom ja a vy sa ich nikdy nedokážete zbaviť. Vaše vnútro nahlodávajú pochybnosti o sebe samej, prežívate muky voči vlastnému svedomiu a vám neostáva nič iné len sa s tým naučiť žiť. Samozrejme, mnohé z vás mi môžu oponovať, že neviem, o čom hovorím, keď tvrdím, že psychické týranie je horšie ako to fyzické. Áno, oponovať mi môžete, avšak každý z nás veci a udalosti okolo seba vníma inak. Ja ich vnímam takto a verte mi, že poznám pocit oboch. Lebo nikto vám nemôže nakázať, ako sa máte cítiť a ako máte vnímať, každý prežívame rôzne udalosti po svojom, máme predsa na to právo. Vždy ma fascinuje, ako sa ľudia dokážu vyhradiť voči názoru niekoho, s kým nesúhlasia. Ako mu „nakladajú“, lebo si dovolil mať svoj vlastný názor, svoje vlastné pocity. To azda mám udalosti vo svojom živote prežívať tak ako väčšina, lebo podľa väčšiny je to tak v poriadku, je to tak správne? Čo ma úplne fascinuje, je tak fakt, že ľudia súdia niečo, o čom nemajú ani len potuchy, niečo, čo nikdy nezažili a neprežili, len predpokladajú. Nuž, môžem vám s istotou povedať, že dnes mi je už názor „väčšiny“ totálne ukradnutý. Pretože za ten čas som konečne pochopila, že v tých topánkach, ktoré sú in a ktoré podľa „väčšiny“ určite v šatníku musím mať, jednoducho neviem chodiť a jediný, kto od bolesti vzdychá pri každom kroku, som ja, s tou bolesťou sa so mnou žiadna „väčšina“ nedelí, trpím len ja. Kde je vtedy tá „väčšina“, ktorá určuje, ako sa má žiť a ako mám niečo prežívať? Nuž, žije si svoj vlastný život, každému je moje „ochkanie“ ukradnuté.

Takže... ak ti život ponúkne citróny, vyjeb ich do koša a nalej si pohárik! Veď prečo by sme si mali vychutnávať niečo, čo nám nechutí? Život je príliš krátky na to, aby sme mrhali svojím časom.

 Úryvok z knihy Cesta poznania, 2.diel knihy Precitnutie. Kniha je dostupná tu: Kniha Cesta poznania .

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie