Odomňa pre vás...

Čoskoro to budú tri roky, odkedy som mala možnosť vďaka svojim knihám spoznať množstvo úžasných žien. Nikdy mi nenapadlo, čo také vydanie knihy môže priniesť. Vždy keď si na to všetko spomeniem, naskočia mi zimomriavky.

Keď som bola malé dieťa, na otázku, čím chcem byť, keď budem veľká, som odpovedala, že chcem zachraňovať svet. Teraz sa nad tým pousmejem. Ak sa pozriem späť na svoj život, často si hovorím, zlatá moja, ty si chcela zachrániť svet, a pritom si sama potrebovala zachrániť. Ale vďaka tomu vzniklo niečo, s čím som nerátala, a keď si čítam vašu spätnú väzbu, keď mám možnosť sa s vami stretnúť a hovoriť, usmievam sa ešte viac. Naivný detský sen sa splnil.

Teší ma, že to, čo mi bolo dané do vienka, to, čo môj milovaný dedko vo mne šperkoval odmalička, prinieslo aspoň takto cez slová mnohým z vás pomoc, podporu, pocit, že nie ste v tom samy. Ani som netušila, koľko žien sa v mojich príbehoch nájde, a už vôbec nie to, koľko silných a úžasných žien okolo mňa žije.

Vaše príbehy, s ktorými ste sa so mnou podelili, ma veľakrát trápili, bolo mi z nich smutno, ale taký je život, nie vždy svieti slnko a nie navždy bude pršať. Nebolo to inak ani v prípade knižnej Simonky (hlavná hrdinka z knihy Precitnutie), ktorá mi poslala svoj príbeh. Začala som ho čítať na chodbe pred ambulanciou, kde to vyzeralo beznádejne, a verte mi, že som čoskoro zabudla na kontrolovanie času aj na nervozitu, ktorá mnou lomcovala už z predchádzajúceho dňa. Nikam som sa neponáhľala, a keď som sa celá uplakaná usadila v kresle pred lekárom, začal ma chlácholiť, že sa nemusím báť, že tie výsledky nie sú až také zlé, ako sme očakávali. Lenže ja som pri čítaní Simonkinho príbehu na výsledky dávno zabudla. Keď som si neskôr sadla za stôl a začala som jej príbeh dávať do formy, ktorú práve držíte v rukách, mala som čo robiť. Niektoré pasáže by sa nedali, pre mnou použité vulgárne slová, vôbec čítať. Jednoducho, niektoré veci a správanie ľudí neviem pochopiť. Pri tomto príbehu som sa celý čas zamýšľala nad Simonkou a aj nad sebou. Pripadalo mi, že mi je podobná, a nie je to len preto, že sme sa narodili v ten istý deň, mesiac i rok, to som zistila až neskôr.

Zamýšľala som sa nad tým, prečo sú niektoré ženy také ľahko zmanipulovateľné, zraniteľné, prečo sa nemajú dostatočne rady, prečo si nechajú dobrovoľne ubližovať a kde sa vlastne v nich berie tá neúcta voči sebe. Máme to my, ženy, v génoch? Sme slabé? Paradoxom však je, že ženy, ktoré niečo podobné zažili alebo zažívajú, sú neskutočne silné, aj keď tomu spočiatku neveria.

Tápem tu už pár rokov v analyzovaní seba, až museli prísť Simonka a jej príbeh, aby som pochopila, aký dôležitý je vzťah matky a dcéry, vzťah dvoch žien. Aké dôležité je, aby matka vychovávala svoju dcéru ako budúcu ženu, nielen ako svoje dieťa. Aby jej vštepovala, že je dôležitá, že je správne, aby bola sama sebou, aby si vážila seba, aby bola milovaná, rešpektovaná a šťastná, a to bez ohľadu na to, ako budú ľudia jej rozhodnutia súdiť. Každá z nás najlepšie vie, po akej ceste kráča a prečo, a nemusí to nikomu vysvetľovať ani za to skladať účty. Keď už, tak len sama sebe, lebo nikto iný náš život nežije. Nikomu inému náš život nepatrí, iba nám.

Keď máme krvavé otlaky z tých krásnych lodičiek, ktoré sme si jednoducho museli kúpiť, bolí to len nás, nie nášho prísediaceho pri káve. Keď sme si ich obúvali s vnútorným ujasnením, že budeme mať otlaky, ale aj napriek tomu sme si ich obuli, lebo vyzerajú na našich nohách neskutočne sexy, vieme, za akú cenu budeme sexy, a sme s tým vyrovnané. Aj keď sa uprostred kaviarne rozhodneme, že aj napriek tomu, že v tých topánkach vyzeráme neskutočne dobre, ale už nie sme ochotné trpieť tú bolesť, si ich vyzujeme. Stále máme tú možnosť bez ohľadu na to, čo si náš prísediaci o nás pomyslí alebo čo si budú myslieť všetci naokolo. Že tým porušíme nejaký bontón? To nám skutočne môže byť ukradnuté, lebo bontón v tých topánkach netrpí ???? a aj my, ženy, sme len omylné bytosti. Horšie je, ak v tom omyle zotrváme. Naposledy som sa takto vyzula pred týždňom a odkráčala som s úsmevom na tvári a s topánkami v rukách... a pre prísediaceho som bola aj napriek tomu kráľovnou a čo si kto myslel, to mi bolo vskutku jedno.

Sme ženy, matky, budúce matky... snažme sa vychovávať svoje dcéry ako kráľovné, dajme im do budúcna to najlepšie, čo vieme, aby si vážili seba, mali sa rady, aby sa nikdy nebáli vyzuť si topánky aj uprostred celého sveta, ak ich tlačia, aby v živote za takto získané poznanie nemuseli zaplatiť až príliš vysokú cenu.

A my, ktoré sme už za danú lekciu zaplatili, kráčajme so vztýčenou hlavou a nech navždy ostane v našej pamäti, spomínajme na ňu napriek všetkému s láskou a vedomím, že je v nás skrytá sila, vďaka ktorej vždy všetko zvládneme.

S úctou, Jarka 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie