Každý z nás podvedome niekoho hľadá, kto je šialený rovnakým spôsobom ako my

Úryvok je z knihy Kúpila som si nový život 2. diel

Každý z nás podvedome niekoho hľadá, niekoho, kto je šialený rovnakým spôsobom ako my, niekoho, kto nás chápe, kto nás nenechá padnúť na hubu, kto pri nás stojí a je nám oporou v každom ohľade a v ktorejkoľvek situácii. Časom sa naša duša obrusuje, formuje ako diamant. Môžu za to ľudia, ktorých stretneme, ktorých si pustíme k sebe. Každý z nás je bytosť, ktorá v sebe ukrýva poriadne ostré črepiny. Len čo sa zblížime, zistíme, či nás nimi tá druhá strana poraní alebo jej zlomené kúsky zapadnú k tým našim. To, čo sa rozbilo, už nikdy nedáme do jedného celku, a tak nám nič neostáva, len obklopiť sa ľuďmi, ktorí v sebe nosia rovnaké ostré a nebezpečné črepiny ako my, lebo len tak do seba zapadnú a my nájdeme niekoho, koho pomocná ruka nám bude vždy nablízku, kto bude chápať naše šialenstvo, kto nás nebude súdiť.

Odkedy sa vrátila od bylinkárky, nemala pokoja. Stará žena, ktorá v minulosti pri jej posteli trávila čas a rozprávala jej príbehy duchov minulých, nabúrala jej pohodu. Matne si spomínala na jednotlivé príbehy a teraz sa rozpomínala aj na ňu. Sedávala presne tam, kde teraz, keď opäť bola požiadať o pomoc. Obklopovalo ju to isté tajomno ako vtedy a jej príbehy nedávali zmysel.

Chúďa babka, je už stará, už ju zdravý rozum opúšťa.

Pomyslela si Mirela, aj keď v kútiku duše vedela a cítila, že podobnú ženu a jej zvláštny spôsob zhovárania sa s okolím dôverne pozná a tá rozhodne stará nebola a zdravý rozum jej až nadmieru slúžil.

Aby zahnala svoje myšlienky, ktoré sa uberali k spomienkach, ktoré si sľúbila, že už otvárať nebude, pustila sa do práce. Vytiahla Dariove zložky a robila si vlastné poznámky z tých, ktoré si robil on. Miestami sa zamýšľala nad tým, či dievčatá skutočne len neušli. Boli mladé, šikovné a inteligentné, žiť v priestore, kam s Marcusom v ten deň zablúdila, nebolo prechádzkou ružovou záhradou. Bolo to deprimujúce, temné. Ak by bola ona nútená žiť na takom mieste, rozhodne by ju často prepadala myšlienka ujsť. A ktovie, s akými problémami sa v skutočnosti museli pasovať. Mladí ľudia sú na svoje okolie a na to, čo sa im deje v živote, veľmi citliví. Zlé životné podmienky, nedostatok lásky a pozornosti, všetko toto vás vyformuje a buď z vás vyrastú silné osobnosti, alebo grázli. Jednoduché princípy, ktoré Mirela videla až príliš často, a ak by aj nevidela, sama si niečo podobné zažila. No aj keď čítala fakty o ich zmiznutiach, informácie, ktoré Dariovi poskytli na polícii, rozhovory s rodinou a kamarátmi, aj tak v nich nenachádzala nič nové. Jediné, čo jej nedalo pokoja na celom tomto príbehu, bol zámožný strýko jednej z dievčat, ktorý ich občas brával domov. A zaujímal aj Daria, spojitosť so svojím postrehom našla v jeho poznámkach pri druhej zmiznutej, kde ho v rozhovore spomenulo zasa iné dievča. Pri podrobnom skúmaní poznámok si Mirela všimla, že Darius do rohu strán kreslil grafitovým malým písmom čísla, poradie strán poznámok. Dve strany chýbali práve v prípade druhého zmiznutého dievčaťa.

Nasledujúci deň do práce nešla, vybehla na cestu, kde parkovala, a zavolala šéfovi. Z jej chatrče by ste sa nedovolali nikam, bezsignálová zóna.

„Dobrý deň, Dorin, Mirela.“

„Dobrý deň. Deje sa niečo? Prečo nie si v práci?“

„Dorin, ostanem pár dní doma. Musím sa postarať o psa.“

„O psa? Ty máš psa? Mirela, počúvaj ma, ak kuješ nejaké pikle, aby si sa vyhla tomu, že ma máš informovať o každom svojom kroku, tak tu si skončila, rozumieš?“ vrešťal Dorin ako zmyslov zbavený, až si musela dať telefón riadne ďaleko od ucha.

„Šéfe... ale vážne. Včera som po ceste domov našla zraneného psa, starám sa oňho, nemôžem odísť na celý deň do kancelárie, pokiaľ sa z toho trošku nespamätá.“

„Mirela!“ precedil pomedzi zuby šéf už trocha zdržanlivým hlasom.

„Fakt, nič iné za tým nie je, zatiaľ spracujem rozhovor s rodičmi a kamarátkami Eleny a o pár dní ma máte opäť za stolom.“

„Mirela, ak zistím, že ma klameš, nech ťa Pán Boh ochraňuje, je to jasné?“

„Jasné, Dorin. Dorin, viete o tom, že v Dariových poznámkach chýbajú dve strany?“

„Akože chýbajú? Všetko si predsa z jeho stola pobalila do archívu ty, jedine, že by sa vytratili z obalu a ležia pohodené ešte stále niekde v archíve.“

„Aha, to mi nenapadlo, preverím to, keď sa vrátim do kancelárie. Dorin, mohol by dnes Marcus so mnou ísť ešte na jednu návštevu do štvrte za mestom?“

„Jasné, môže. Zavolaj mu a dohodni sa s ním. A Mirela?“

„Áno?“

„Nerob žiadne sprostosti! Inak ma Andrej zožerie, ak by sa ti niečo stalo.“

„Bože, šéfe, nesprávajte sa ku mne ako k bezprávnej. Čo sa mi už len môže stať? Mne sa už stalo všetko, skutočne sa nemáte čoho obávať,“ zasmiala sa nervózne do telefónu.

„No, veď práve preto... dobre, zavolaj Marcusovi a dohodni sa s ním. Daj mi vedieť, kedy sa plánuješ vrátiť za stôl, ty záchrankyňa.“

„Dohodnuté. Dovidenia.“

Zložila telefón a vzápätí už vytáčala Marcusovo číslo.

„Nooo?“ ozvalo sa chrapľavým hlasom a jej bolo jasné, že ho práve zobudila.

„Marcus? Ty ešte spíš?! Nemal si byť už v práci?“

„No, do riti!“ ozvalo sa z druhej strany a Mirela sa zachichotala.

„Pokoj, nestresuj, volala som Dorinovi, máš mi robiť sprievod.“

„Aký sprievod? Kam?“ ozval sa kolega nechápavo.

„Poď so mnou ešte za Mirelinými kamoškami. Pôjdeme najskôr za jej učiteľkou a potom po obede na sídlisko.“

„A šéf ti to schválil?“

„Schválil, mám sa dohodnúť s tebou. Stačí, keď prídeš okolo obeda. Vyjdeš z mesta smerom na Apuseni a držíš sa hlavnej cesty, odbočíš na Jibou a potom z hlavnej cesty zídeš prvou pravou odbočkou, po ceste už nájdeš moje opustené autíčko. Zaparkuj za mnou a chodníkom od auta, stále rovno, prídeš až ku mne.“

„Počkaj, počkaj... to ma naviguješ, preboha, kam? Na koniec sveta? Ja si to aj tak momentálne nezapamätám, napíš mi to do správy,“ bľabotal celý nesvoj.

„Dobre, hodím ti to do správy. A cestou sem mi kúp mech granúl pre psy, taký ten najväčší.“

„Aké granuly?“

„Napíšem ti to do správy. Vidíme sa okolo obeda, čau. A nieže zase zaspíš! To musela byť ťažká noc,“ poznamenala, aby podpichla kolegu.

Mirela sa vrátila späť do domu, psa vyniesla na terasu k svojmu hojdaciemu kreslu, očistila mu rany, ponúkla ho chlebom, lebo to jediné mala, a so šálkou teplej kávy si sadla do kresla. Vychutnávala si ticho, ktoré tu vládlo a ktorého sa nevedela nabažiť.

Pes začal štekať a Mirela vystrelila na rovné nohy, ani nevedela, ako zaspala. Keď sa rozhliadla, zbadala, ako sa k nej štverá Marcus, v tvári celý spotený a s mechom granúl na pleci. Dychčal, ako keby práve dobehol maratón. Keď už stál pred verandou, hodil granuly na zem, narovnal sa a snažil sa chytiť dych.

„Do p..., Mirela! To keby som vedel, kam ma voláš, nedostaneš ma sem, ani keby si mi za túto cestu zaplatila. Ako, hovoril som si od začiatku, že si divná. Ale predstihla si moje očakávania, ty nie si divná, ty si cvok!“

Pohľad na Marcusa ju natoľko rozosmial, až sa smiechom ozývalo celé okolie.

„Ty si fakt vtipná!“ poznamenal Marcus a zvalil sa na terasu. Mirele pripomenul Andreja, keď bežali hore od jazera. Usmiala sa pri spomienke na ten deň, ktorý prelomil ľady a dovolil im obom naplno prejaviť svoje city, ktoré pred sebou dlho tajili.

„Marcus, Marcus, ty nemáš žiadnu kondičku. To nie je naháňať baby po baroch, čo?“ uškrnula sa naňho a pobrala sa dnu. Priniesla misku, nasypala do nej granuly a podala ju psovi. Jemne ho škrabkala medzi ušami a prihovárala sa mu.

„No papaj, papaj Hope, musíš sa najesť, musíš zosilnieť.“

Tentoraz sa rozosmial Marcus.

„Že Hope. Ty si mu vážne dala meno Hope? Veď sa naňho pozri, vyzerá, ako by mal každú chvíľu otrčiť kopytá, a ty ho pomenuješ slovom nádej? Ty si naozaj šibnutá.“

Mirela ho udrela celou silou do ramena, až poskočil.

„Potrebuje sa len vyliečiť, počkaj nabudúce, keď prídeš, roztrhá ťa v zuboch.“

„No ja pevne verím a dúfam, že žiadne nabudúce už nebude a že sem ani len náhodou nezablúdim. Vieš mi vysvetliť, ako si sa sem vlastne dostala? Čo ťa viedlo k bývaniu uprostred pustatiny, uprostred ničoho? Tu môže žiť len blázon.“

„A čo ty vieš? Možno blázon naozaj som. Pozri sa na ten výhľad a pochopíš.“

Marcus sa rozhliadol okolo seba. Všade, kam dovidel, bol len les.

„Neviem, čo tam vidíš ty, ale ja vidím len les.“

„No veď práve, les, ticho, pokora a pokoj...“

„Ty čo si prišla z kláštora?“

„Také niečo,“ zamumlala Mirela.

Chvíľu v tichosti sedeli a sledovali okolie, každý svojím zvláštnym spôsobom, ktorý však až taký rozdielny nebol. Bezbranného psa odniesli dovnútra. Mirela si zobrala bundu a za neustáleho podpichovania sa vybrali do mesta, do školy, kde dievčatá chodili. Mirelu už ani neprekvapili slová plné chvály. Snažila sa odlíšiť, či boli skutočné alebo len z ľútosti, no jej obavy potopili slzy triednej učiteľky, ktorá nápor toho, čo sa okolo nej deje, nezvládla. Sama mala dve dcéry a v zmiznutých dievčatách videla tie svoje. Po škole sa opäť vybrali na sídlisko, boli pozdraviť rodičov Eleny, Mirela si zahrala basket s dievčatami, aby sa k nim dostala bližšie, a Marcus ju posmeľoval v skupinke chlapcov, ktorí jej deň pred tým umývali auto. Bolo zvláštne a pritom príjemné venovať sa hre, nemyslieť na dennodenný život. Dievčatá ju medzi seba prijali rýchlo a Marcus si jej zámer veľmi dobre všimol, sám to často praktizoval. Po zápase chcela Mirela vidieť, kde kto býva, a tak jej Marcus urobil prehliadku sídliska.

„Tu žije ten pán, čo ťa tak zaujíma. Dimitri,“ pokývol hlavou smerom k domu, ktorý sa vonkajškom od ostatných domčekov líšil.

„Poďme sa prejsť okolo,“ poprosila.

„A na čo ti to bude, prosím ťa?“

„No tak, Marcus, nebuď škrob, veď o nič nejde,“ zaúpela ako malé dievča, ktoré žobroní o sladkosť, ktorú jej nechcú kúpiť.

„Nerob na mňa tie psie oči,“ zagánil na ňu Marcus prísne, keď v blízkosti domu zaparkoval auto.

S nevôľou vystúpil z auta a Mirela sa mu hodila okolo krku ako zaľúbená pubertiačka.

„Ho, ho, ho... o čo tu ide?“ zasmial sa Marcus.

„No predsa sme milenci na prechádzke, no nie?“ usmiala sa naňho od ucha k uchu. A to by nebol Marcus, ak by to nevyužil. Jemne jej zišiel rukou po chrbte a zastavil sa na zadku.

„Marcus, ale odtiaľ, potiaľ!“

„Ale mici, no, nerob drahoty,“ uškrnul sa na ňu a capol ju po zadku, až podskočila.

„To je dobrý matroš.“

„Ja ťa dorazím, chlapče,“ vyštekla po ňom s plnou vážnosťou v tvári, aj keď jej kútiky mykalo od smiechu.

„Upokojíme sa a pozri si, čo si chcela, lebo sa tu s tebou nebudem prechádzať ako nejaký debil.“

Mirela si zvedavo a hlavne nenápadne obzerala dom. Bol v lepšom stave ako všetky ostatné. Nekričal luxusom, a ak by Mirele nepovedal, že tam býva, a nevedela by, na akom aute sa vozieva, predpokladala by, že v ňom žije niekto obyčajný s rovnakým osudom ako všetci obyvatelia sídliska.

„Chlap okolo 40-tky, dobre zarába, má vlastný dom, vozí sa na luxusnom aute. Vieš mi vysvetliť, prečo žije sám? Dievčatá hovorili, že ho nikdy s nikým nevideli, so žiadnou ženou. Nie je to divné?“

„Ach, ženy... čo ak sa sklamal v láske, čo ak mu vyhovuje byť starým mládencom? Môže to mať rôzne vysvetlenia. No fajn, tak sa môžeme vrátiť k autu a vypadnúť odtiaľto, čo ty na to, drahá?“

„Marcus, dajme si prechádzku aj cez spodnú ulicu, z druhej strany.“

„Tu žiadna spodná ulica nie je, len kopa krovia, drahá,“ zaceril sa na Mirelu.

„Tak to je ešte lepšie. Poďme sa pozrieť, čo má na dvore, spredu je vidieť len dom, ale za domom je ešte veľká záhrada.“

„Mirela, a tebe šibe? Čo tam chceš, prosím ťa, vidieť?“

„Keď nepôjdeš so mnou, pôjdem sama,“ pohrozila mu.

„Kriste, ženská, mňa z teba picne.“

Obišli ostatné domy v susedstve, ktoré na rozdiel od Dimitriho domu boli schátrané, a cez úzky vychodený chodník v kroví sa doslova predierali k zadnému plotu. Marcus hromžil ostošesť, neustále sa oháňal okolo seba, malých mušiek tu bolo požehnane. Pri plote si Mirela stupila na vyvýšený obrubník a nahliadla do záhrady. Nikde nikoho.

„Super. Auto doma nie je, niet tu živej duše.“

„No a?“ opýtal sa jej podráždený Marcus, ktorý sa snažil očistiť si tvár od pavučiny, ktorú cestou nabral. Ak niečo neznášal, tak kadejaký hmyz.

„Bože, Marcus, a ty si vraj patril do nejakého gangu, hej? Si padavka alebo ti to ešte nedošlo?“

„Čo mi malo dôjsť?“ opýtal sa so záujmom metúc rukami stále okolo seba.

„Veď keď sme predsa tu, preskočíme plot a pozrieme sa bližšie.“

„Moja zlatá, tak na to zabudni, v žiadnom prípade. Ani náhodou, ja už žiadne opletačky s policajtmi nepotrebujem.“

„Marcus, ale veď nejdeme kradnúť, len si to tu poobzeráme. Nikto nie je doma.“

„To je jedno, ja nikam neleziem.“ Krútil hlavou kolega a nervózne sa oberal od lístia, ktoré naňho napadalo. Ani si nevšimol, kedy mu Mirela zmizla z dohľadu.

„Do riti! Ty nie si normálna!“ zaklial a už sa štveral cez plot aj on. Mirelu zbadal, ako sa prikrčená zakráda pozdĺž muru. Vyzerala komicky a aj napriek závažnosti situácie sa musel zasmiať. Čo nevidieť zmizla za rohom altánku, keď však zdvihol pohľad od zeme, lebo cítil, že do niečoho stúpil, hneď pochopil, ktorá bije. Mirela šprintovala oproti s výrazom smrti v tvári.

„No do kelu, psy.“ Viac mu nebolo treba. Ak mal pred niečím rešpekt, tak pred psami. Odmalička mal z nich traumu, keď sa mu susedov ovčiak zahryzol do ruky a nie a nie ho pustiť. Na plot sa vyškriabal ako nič, veď v konečnom dôsledku mal skúsenosti s únikmi rôzneho druhu a štýlu. Zákony ulice. Len čo dopadol nohami na druhú stranu plota, postavil sa na špičky a načiahol ruky, aby pomohol kolegyni. Čierne pitbuly už mala tak blízko v pätách, že priam videl, ako sa do nej zahryznú.

„Rýchlo, pridaj a vyskoč, ja ťa vytiahnem.“

Mirela ho poslúchla, odrazila sa od zeme plnou silou a Marcus ju zachytil a ťahal hore k sebe. No ani si neuvedomovala a na teniskách mala zakvačeného psa, zuby jej narážali do kosti na chodidle.

„Au, do riti, au...“ vykrikovala a zúrivo kopala okolo seba.

Keď ju Marcus pretiahol na druhú stranu, uvedomila si, že nikdy nebola šťastnejšia ako dnes, že ho vidí. Zadychčaní sa zviezli popri plote na zem, psiská doň skákali o život a štekali, až z toho boleli uši. So sklonenými hlavami zhlboka dýchali, a keď sa na seba pozreli, aj napriek tomu, že len tak-tak ušli pred tými psiskami, sa rozrehotali.

„Ty si šialená.“

„To nie je diagnóza, to je stav, Marcus,“ odpovedala mu a dole lícom sa jej rinuli slzy od smiechu.

„Dúfam, že si spokojná a že si získala všetky podklady k svojmu článku. Zaujímalo by ma, aký názov dnešnej expedícii dáš. Čo tak Ako som porušila zákony, aby som uspokojila svoju zvedavosť alebo Ako som prišla o topánku, keď som neoprávnene vnikla na cudzí pozemok... ši šialená ženská,“ zdôrazňoval jej Marcus a posledné slová hovoril pomaly, priam hláskoval, aby im dal vážnosť.

„Akú topánku som stratila?“ ozvala sa nechápavo a pozrela na svoje nohy. Na jednej jej skutočne chýbala topánka. Prišla o jediné, ktoré mala.

„Do frasa!“

Cez škáru v plote nahliadla do záhrady, kde sa psy akurát bili o jej obuv. Bezradne pozrela na zajakávajúceho sa kolegu od smiechu.

„Nepozeraj tak na mňa, ani mi nenapadne ísť ti po ňu.“

„Marcus...“ prosíkala ako malá.

„Ani ma nehne, ani náhodou. To ťa radšej odnesiem na chrbte.“

„Fajn, ako chceš, ale kúpiš mi nové topánky, to sú jediné, ktoré mám.“

„Tak tomu neverím, veď predsa vy, ženy, máte skrine napcháte topánkami, ste od nich závisle.“

„Ja nie.“

„Ty si fakt divná,“ pokrútil nechápavo hlavou, postavil sa a zamrmlal.

„No poď, ty Popoluška.“

Mirela sa uškrnula, docupitala k nemu a chytila sa ho okolo krku. Razom bola v detstve, keď sa takto hrali na kone a jazdcov.

„Hm, jeden deň ťa mám omotanú okolo seba spredu, druhý deň zozadu, dievča, začína sa mi to páčiť.“

„Marcus, nebuď ako malé decko a choď, o chvíľu je tma a ja nebudem vidieť na cestu domov.“

„Môžeš prespať u mňa, mám obrovskú posteľ.“

„Marcus!“ zaúpela.

„No dobre, dobre, ty decko! Neopováž sa o tomto však nikomu ani len muknúť, lebo beda,“ mrmlal Marcus a predieral sa pomedzi krovie k hlavnej ceste. Len čo sa na ňu dostali, oproti zbadali bandu chlapcov zo včera.

„Ale nie... ešte aj títo,“ povzdychol.

Chlapci sa už z diaľky vyškierali, keď ich zbadali, obkolesili ich na bicykloch a skôr než stihli čokoľvek poznamenať, ich Marcus uzemnil.

„Chlapci, žiadne blbé poznámky. Madam potrebuje pomôcť. Šéfe, tuto ju pekne odvezieš k autu.“

A odrazu sedela na bicykli a chlapec ju na ňom tlačil k autu.

„Počujte, vy flákači, nevedeli by ste jej zohnať nejaké topánky?“

„Ale jasné, šéfe. Aké číslo?“ pritakal chlapec, ktorého včera Marcus stiahol zo skejtbordu.

„Popoluška naša, akú veľkosť potrebuješ?“

„Marcus, nechaj si blbé žarty.“

„No tak, chlapci ti niečo zoženú na obutie, ako chceš ísť domov?“

„38-čku,“ zahundrala.

„Počul si, padaj, počkáme ťa pri aute,“ obrátil sa na chlapca a ten bez ďalších pripomienok ufujazdil na bicykli k bytovkám.

Netrvalo dlho, a keď sa vrátil späť, v rukách mal topánky.

„Nech sa páči, madam,“ podal jej ich a uškrnul sa.

Mirela si zobrala topánky, boli vysoké, so šnúrkami na zaväzovanie a neskutočné pohodlné, presne jej sadli. Pravda je, že dobrými topánkami nepohrdne žiadna žena, ani tá, ktorá má priority trocha inak usporiadané ako väčšina žien, a to bol aj prípad Mirely.

„Fíííha...“ udivene sa v nich prechádzala nadšená dizajnom a hlavne pohodlím, v ktorom sa jej nohy ocitli.

„Najlepšia kvalita, madam. Ukradnuté z jesennej kolekcie Tommy Hilfiger v Nemecku,“ vyškieral sa chlapec.

Mirela zvážnela, aj premýšľala, že mu ich vráti späť, ale keď si predstavila, ako dnes šľape po chodníku bosá, dala bokom všetky zásady.

„Čo som dlžná?“ opýtala sa zahanbene, keď si uvedomila, ako hlboko klesla na duchu pre jedny topánky.

„Nič, slečinka, ako prišlo, tak odíde,“ povedal chlapec a mávol rukou, akoby o nič nešlo.

„Ale mohli by ste nás občas prísť pozrieť a priniesť nám basu piva, madam,“ ozval sa s úškrnom šéf ich detskej bandy.

„No fajn, chlapci, díky za výpomoc, uvidíme sa nabudúce,“ pokynul Marcus a nastúpil do auta.

„Vďaka, chlapci,“ odmenila ich Mirela úsmevom a ani sa nenazdala a smiali sa sami na sebe po ceste domov ako malé deti, ktoré ukradli mame čokoládu či iné sladkosti.

Dnešný deň z nich urobil spolupáchateľov, ba čo viac, robil z nich svojským spôsobom blízkych ľudí, ktorí sa pomaly vedeli jeden na druhého spoľahnúť. A o to v živote každému z nás ide, mať niekoho, komu dôverujete, kto vás chápe, kto vie, čo chcete povedať, kto pozná vaše myslenie, ale hlavne, kto vás nenechá v sračkách, keď do nich spadnete.

Kniha je dostupná na Séria Kúpila som si nový život .

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie