Sebaláska nie je hriech

Jedného dňa to jednoducho príde... Rozsvieti sa vám v hlave žiarovka a vy si uvedomíte, čo je dôležité, a naopak, čo dôležité nie je. Uvedomíte si, že vôbec nezáleží na tom, čo od vás iní očakávajú, že záleží len na tom, čo vy chcete. Uvedomíte si, že nie ste v prvom rade dcérou, partnerkou, manželkou, matkou... V prvom rade ste to VY, vy – ŽENA. Uvedomíte si, že nezáleží na tom, aby vás milovali ľudia naokolo, ale aby ste milovali samú seba. Veď najvzrušujúcejší je práve vzťah, ktorý máte sama so sebou. Vedieť, kým ste, a milovať sa, to je to, čím by ste mali žiť. To je sloboda, ktorá vám dá krídla a nikdy nikomu a ničomu nedovolí uväzniť vás v zlatej klietke.

 Na druhý deň ráno som vstala o hodinu skôr, aby som všetko stíhala. Ešte večer predtým som do detailov naplánovala celý nasledujúci deň, tak ako vždy, lebo bez plánovania som v tom mojom chaose nevedela fungovať. Doma sa odo mňa očakával vyluxovaný dom, teplá večera, ožehlená bielizeň, v práci zas, že zariadim, vybavím a zabezpečím všetko potrebné, aby to fungovalo tak, ako má.Vlastne nikdy som si to neuvedomovala, ale v podstate každý okolo mňa odo mňa niečo očakával. A ja som sa snažila každému vyhovieť. Blázon – to bolo najčastejšie slovo, ktoré Linda pre mňa používala. Ale darmo mi to vysvetľovala, darmo do mňa hustila. Proste na niektoré veci musíte dospieť, musíte na ne prísť sami, musí sa to vo vás zlomiť a poviete si, že stačilo. Linda tiež hovorievala, že na môj náhrobný kameň určite raz napíšu:

 Žila tak, že sme boli s jej životom všetci spokojní. 

Akurát, že ona nie. V poslednej dobe som na toto jej konštatovanie spomínala veľmi často. Začala som sa seba samej pýtať, či som spokojná s tým, ako žijem, a čoraz viac som zisťovala, že som sa pozabudla niekde v čase, keď som začala žiť s Marošom. V tých začiatkoch som naozaj bola šťastná a spokojná so sebou, verila som si, mala som sa rada a uvedomovala si, kým som. Potom prišla svadba, zariaďovanie domácnosti, aj dieťa a ja som stratila svoju identitu. Zrazu som to už nebola ja, stratila som sa vo víre povinností, ktoré mi plynuli z faktu, že som bola manželka a matka. Zabudla som byť ja, zabudla som sa mať rada, zabudla som dávať ako prioritu seba a svoju spokojnosť a šťastie. Robila som všetko preto, aby som budovala pokojnú domácnosť pre manžela, aby som mu poskytovala dokonalé pohodlie, relax a starostlivosť, a keď prišiel syn, snažila som sa dvakrát, lebo svojmu dieťaťu by som zniesla aj modré z neba. A tak som sa nejako zamotala, že som úplne zabudla na seba, na veci, ktoré ma robili šťastnou a spokojnou. Keď sa ma neskôr Linda opýtala, kto som, bolo pre mňa automatické a úplne samozrejmé odpovedať jej – manželka a matka. Ale v prvom rade som to mala byť JA.

JA, ŽENA, ktorá je manželkou a matkou.

Odkedy som bola hore, bola som neosvoja a nepokojná. Jedno pozvanie na kávu ma dokonale vykoľajilo. Vlastne to bolo moje druhé rande v živote, keď nerátam všetky tie stretnutia s mojím manželom v začiatkoch. Stála som pred skriňou a nevedela som, čo si obliecť. A v momente, keď som sa na seba pozerala do zrkadla pri skúšaní šiat, to prišlo. Uvedomila som si, že nie som len manželkou a matkou, ale v prvom rade som žena. Žiaľ, žena, ktorá rokmi zabila snáď všetku vášeň v sebe, ktorú voľakedy mala, žena, ktorá bola na seba prísnejšia, než by boli dozorcovia v ženskej base, a v neposlednom rade žena, ktorá samu seba trestala za každé zlyhanie v očiach iných. A v tom momente som sa videla pár rokov dozadu, keď som bola spokojná a šťastná a zrazu som to v tom okamihu chcela všetko späť. Chcela som späť svoju spokojnosť, voľnosť a chcela som žiť, skutočne žiť, chcela som späť všetku vášeň, ktorú som v sebe mala, chcela som sa nebáť, robiť veci spontánne. Len hold, smola. Svoju voľnosť som zapredala za kúsok zlata na svojom prste v podobe obrúčky a svoju slobodu za zlatú klietku v mene okúzlenia, citového šialenstva, takzvanej lásky a láska, láska má rada moc... V tom momente som si uvedomila, že som vytriezvela z predstáv o láske... Tá existuje snáď len v knihách, ktoré som prečítala, a v mysliach bláznov. Zaprisahávala som sa, že už žiaden muž sa už nikdy viac nedotkne mojej duše a nikdy mi neublíži. To však znamená byť už navždy sama, aj keď sa budem s mužom držiac sa za ruky prechádzať v Medickej záhrade, či smiať sa pri káve na rande alebo sladko zaspávať v jeho náručí po premilovanej noci... Mnohokrát som sama sebe prisahala, že to, čo sa mi stalo s Marošom, sa mi už so žiadnym chlapom nestane. Chcela som byť už len tá, pri ktorej sa ráno žiaden muž nezobudí, tá, na ktorú sa bude môcť dívať, ale nie dotknúť, tá, ktorá nestratí dych už pre žiadneho chlapa, a v neposlednom rade tá žena, ktorá odíde bez sĺz, bez rozmýšľania a zanechá po sebe len stopu, že bola...

ALE... mať predstavu a chcieť je pekné... Ak mu to dovolíte, život vás tak domotá, že opätovne robíte tie isté chyby alebo priam identické prešľapy, ktorým sa už chcete vyvarovať.

Úryvok z knihy (Ne)verná.

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie