Emócie, vďaka ktorým sme stále "živí"

usmievajuca sa zena

 

Smiech, slzy, radosť, bolesť – emócie, vďaka ktorým sme stále „živí“... a pritom ich stále viac zabúdame prejavovať. Schovávame ich, ako keby sme sa za ne hanbili...

Keď si spomeniem na svoje prvé zamestnanie, vždy sa smejem. Nastúpila som druhý deň po maturite na post asistentky pre medzinárodný obchod... Hlava v oblakoch, ideály.... Bola som „Talianka“, vlastne dodnes som, ale už trochu miernejšia, keďže sa mi niekedy nechce míňať energiu na zbytočnosti. Keď ma niečo alebo niekto rozčúlil, nezáležalo na tom, kto to bol, či moja šéfka alebo skladník, alebo prepravca, rozohnila som sa do nepríčetnosti, že ma snáď počuli aj na vedľajšom poschodí. Moja babka sa vždy na mne zabávala, že mám taliansku krv.

Asi som bola príliš výbušná a nechcela som ustúpiť z ideálov, ale každý vedel, čo môže odo mňa očakávať. A snažím sa, aby to tak bolo stále.

Keď sa mi chce plakať, plačem. Väčšinou pre nič, len tak za volantom, cestou do kancelárie, keď sa mi chce smiať, smejem sa, som nahnevaná, kričím a je mi jedno na koho.

Nechcem nikoho vidieť, počuť, chcem ticho, zaleziem do lesa na dve hodiny a vychutnávam si ticho, som ticho... Proste „Talianka“, ako hovorieva babka.

A som rada, že som taká, aká som. Moje emócie sú môj život. Každý človek v mojej blízkosti vie, na čom u mňa je, žiadne hry, žiadne masky, len skutočnosť...

Smiech, slzy, radosť, bolesť – patria k životu a do života a mali by sme sa ich naučiť prijímať, zmieriť sa s nimi. Čo má prísť – príde, čo má byť – bude.

Náš život je odrazom našich emócií, vďaka nim sme živí...

 

Jarmila

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie