Úryvok z knihy Čakám ťa v nebi (Séria Sila ženy), viac info o knihe nájdete tu: https://www.nevernabooks.sk/novinky-2024/cakam-ta-v-nebi/
Radosť zo života je ako nežná melódia, ktorá sa vkráda do každého dňa, aby ti pripomenula, aké krásne je byť tu a teraz. Je to šepot vetra, čo ti pohladí tvár, vôňa čerstvo rozkvitnutých kvetov, alebo slnečný lúč, ktorý si nájde cestu cez zatiahnuté oblohy priamo k tebe. Radosť zo života je umenie nachádzať krásu v maličkostiach – v ranných prechádzkach bosými nohami po tráve, v pohľade na nekonečné hviezdne nebo, alebo v smiechu, ktorý ti znie ako najkrajšia symfónia. Je to objatie od milovanej osoby, jemný dotyk ruky, pohľad, ktorý nepotrebuje slová, pretože v ňom je všetko – láska, vďačnosť, túžba zdieľať každú chvíľu. Je to pocit, keď sa zhlboka nadýchneš a uvedomíš si, že každý okamih je dar. Že v každom východe slnka je nová šanca, v každom západe slnka dôkaz, že aj konce môžu byť krásne. Radosť zo života je nekonečný tanec medzi tvojou dušou a tým, čo ťa obklopuje – tanec, ktorý nikdy nekončí, kým bije tvoje srdce.
Po Lacovej svadbe sa moje cesty s Annou nečakane preplietli. Netušil som, že obyčajný rozhovor pri svadobnom stole a krátky tanec na parkete sa stane začiatkom niečoho, čo obráti môj život naruby. Anna mi ostávala v myšlienkach, jej smiech, šibalské oči, spôsob, akým sa na mňa dívala, akoby sa na okamih zastavil svet.
Na druhý deň po svadbe som našiel odvahu a volal som k Lacovi domov. Vedel som, že po svadbe tam bude kopa ľudí, že sa mi ani nemusí podariť dovolať sa, ale dúfal som v to, že v tom zhone, ktorý v dome určite po svadbe majú, sa mi podarí nepozorovane sa dostať k Anne. A mal som šťastie, presne, ako som predpokladal. Telefón zdvihla mne neznáma osoba, ktorá upratovala po svadbe a podľa ruchu v pozadí bolo jasné, že je tam veselo. Keď dotyčná so slúchadlom pri uchu zakričala na Annu, takmer som ohluchol. No akonáhle som započul Annin hlas, vynahradilo mi to takmer ohluchnutie.
„Ahoj, Anna, tu je Jozef,“ ozval som sa s jemnou neistotou v hlase.
„Jozef?“ Na druhej strane bolo chvíľu ticho, potom sa zasmiala. „To si ty? Myslela som, že už si ma po včerajšku nepamätáš po toľkých pohárikoch s mojím otcom.“
„Ako by som mohol zabudnúť? A s tvojím otcom, no vieš, chcel som s ním udržať krok, nechcel som sa nechať zahanbiť,“ odpovedal hrdinsky, pritom od rána klial ako pohan, keďže nebol zvyknutý piť a v hlave mu hučalo ako v úli.
„Chcel som sa spýtať... nemala by si čas na prechádzku? Vieš, aby sme dobehli všetky tie roky, čo sme sa nevideli.“
Na chvíľu ostalo medzi nami ticho a ja som mal dojem, že trvá už večne, keď sa Anna ozvala a ukončila moje utrpenie.
„A prečo nie? Rada,“ súhlasila Anna a ja som si bol istý, že sa pri tom usmieva.
Dohodli sme si stretnutie na víkend, Anna vedela, že rodičia budú na návšteve u rodičov nevesty, a tak sa jej podarí bez pútania pozornosti rodičov ísť na stretnutie. Ja som našťastie nemusel doma vysvetľovať nič, rodičia ma nestrážili ako oko v hlave, ba čo viac, oni ma skôr vyháňali na stretnutia s dievčatami. I napriek tomu som sa priam vykradol z domu, aby som nemusel odpovedať na zvedavé dotazy.
Sedel som na pokraji lúky, kde sme si dohodli stretnutie, opretý o starý dub, a sledoval som, ako sa tráva jemne kolíše vo vetre. Slnko stálo vysoko na oblohe a lúku zalievalo zlatistým svetlom, ktoré ju premieňalo na takmer magické miesto. Už z diaľky zbadal postavu, ako sa približuje cez polia. Jej silueta sa najskôr len matne rysovala v žiare slnka, no čím bola bližšie, tým jasnejšie ju rozoznával – Anna.
Jej štíhla postava sa ladne pohybovala cez vysokú trávu. Mala na sebe svetlé letné šaty, ktoré sa jemne vlnili pri každom kroku, akoby boli súčasťou samotnej prírody. Farba šiat, biela s jemnými kvetmi, akoby zachytávala svetlo a odrážala ho späť, čím ju robila neprehliadnuteľnou. Vlasy jej voľne padali na plecia, jej pramene sa leskli v slnečných lúčoch, akoby boli zhotovené zo zlata. Vietor sa s nimi pohrával, zdvíhal ich a nechával ich opäť dopadať, ako keby chcel sám zvýrazniť ich krásu.
Nemohol som od nej odtrhnúť pohľad. V mojich očiach nebola len žena, ktorá kráča lúkou. Bola stelesnením leta, radosti, nádeje. Každý jej pohyb pôsobil nenútene, prirodzene, akoby bola súčasťou tohto miesta, a zároveň niečím nadpozemským, čo sem nepatrí.
Keď bola dosť blízko, všimol som si jemné črty jej tváre, ktoré boli zvýraznené teplým svetlom. Líca mala ružové od chôdze a jemného vetra, oči jej žiarili zvláštnou zmesou očakávania a radosti. Na perách mala úsmev – ten úsmev, ktorý vo mne zakaždým vyvolával pocit, že svet je presne taký, aký má byť.
„Je nádherná,“ pomyslel si Jozef, pričom sa mu na tvári zjavil spokojný úsmev. Cítil, ako mu srdce bije rýchlejšie, ako mu každý jej krok pripadá ako zázrak. „Ako je možné, že práve ona kráča ku mne? Ako je možné, že patrí do môjho sveta?“
Keď sa k nemu priblížila, vo vzduchu pocítil jemnú vôňu poľných kvetov, ktorú s ňou priniesol vietor. Ten okamih bol preňho akoby vystrihnutý z obrazu. Sedel tam, neschopný pohybu, akoby sa bál, že ak sa pohne, kúzlo sa vytratí.
„Čo na mňa tak pozeráš?“ ozvala sa Anna s jemným smiechom, keď stála už len pár krokov od neho.
Jozefovi na chvíľu vyschlo v ústach. Vedel, že by mal niečo povedať, no slová sa mu zdali zbytočné. Nakoniec len potichu prehovoril: „Len premýšľam, či si naozaj skutočná.“
Anna sa zastavila a naklonila hlavu. Jej úsmev bol teraz trochu vážnejší, no stále plný nehy. „Som skutočná, Jozef. Ale možno mám niečo, čo ťa núti o tom pochybovať.“
Pristúpila k nemu bližšie, podala mu ruku a on ju bez váhania chytil. Jej dotyk bol jemný, hrejivý, presne taký, aký si predstavoval. V tej chvíli si uvedomil, že všetko, čo kedy hľadal, stálo práve pred ním. A keď sa jej oči stretli s jeho, cítil, že viac nepotrebuje. Stačí mu, že ona je tu.
„Tak vstávaj, nebudeme tu presa sedieť, sľúbil si mi prechádzku,“ zasmiala sa Anna a snažila sa ho vytiahnuť na nohy. Jozef sa postavil a vtom Anna vyrazila do behu. Šaty sa jej vlnili okolo nôh ako jemné závoje a vlasy, rozpustené a rozcuchané vetrom, tancovali vo vzduchu. Smiala sa, smiech zvonivý a hravý, ktorý sa niesol ponad trávu až k Jozefovi.
„Chytíš ma, Jozef?“ zavolala naňho cez plece, jej hlas plný výzvy a radosti. Ani nečakala na odpoveď, už sa znovu smiala a bežala ďalej, pričom vysoká tráva jej šuchotala okolo členkov.
Jozef stál chvíľu nehybne, očarený tou scenériou. Anna vyzerala, akoby patrila k tej lúke, akoby bola jej súčasťou – divoká, slobodná a nádherná.
Po pár sekundách sa však vzchopil. „To si nemysli, že mi unikneš!“ zvolal a rozbehol sa za ňou.
Vietor mu svišťal okolo uší, no ani to neprehlušilo tlkot jeho srdca. Anna bola rýchla, jej kroky ľahké, akoby sa sotva dotýkala zeme. Tráva sa za ňou zatvárala ako more, ktoré nikdy nenechá stopu.
„Hej, spomaľ trochu, nie som taký rýchly!“ zavolal, aj keď pravdou bolo, že by za ňou bežal až na kraj sveta, ak by to znamenalo, že ju chytí.
Anna sa otočila, len na okamih. Jej oči sa stretli s jeho, žiarili šibalstvom a niečím, čo Jozefovi zakaždým preniklo až do špiku kostí.
„Musíš sa viac snažiť!“ odpovedala a opäť zrýchlila, tentoraz s takým elánom, že jej smiech prehlušil aj vietor.
Lúka sa zdala nekonečná, plná vône kvetov a spevu vtákov. Jozef cítil, ako mu srdce divoko bije – či už od behu, alebo od pohľadu na ňu, nevedel. Anna pred ním bola ako víla, prízrak, ktorý ho provokoval, aby sa ponoril hlbšie do sveta, kde existovali len oni dvaja.
Nakoniec Anna začala spomaľovať. Unavená, no stále s úsmevom na perách, sa zastavila uprostred lúky. Otočila sa a čakala, kým Jozef dobehne. Jej tvár bola rozžiarená, líca sčervenané od pohybu a oči jej iskrili.
Keď k nej konečne dobehol, lapal po dychu, ale usmieval sa. „Ty ma raz zničíš,“ povedal, no v hlase mu znela radosť.
„Ale no tak,“ odpovedala Anna a jemne mu položila ruku na rameno. „Vieš, že bez teba by to nebolo také zábavné.“
Jozef sa na ňu zahľadel. Stála tam, jej šaty jemne povievali vo vetre, a on si uvedomil, že by za nič na svete nevymenil ten okamih. Natiahol ruku a odhrnul jej z tváre neposlušný prameň vlasov. „Si neskutočná, Anna,“ zašepkal a jeho hlas bol taký tichý, že ho skoro prehlušil vietor.
Anna sa len usmiala, odvrátila tvár a zahľadela sa niekam doďaleka.